Cittrónové zápisky

Vianoce, ako inak. Večera. Klasická, Vianočná, akú naša rodina nikdy nemení. A ja sa vlastne ani nesťažujem.
Prestrelo sa na stôl, posadali sme sa každý na svoje obvyklé miesto, ja oproti otcovi a začali sme každoročný rituál. Niečo však bolo iné. Jednoducho som sa už tento rok nedokázal pozrieť otcovi do očí, a tak to zostalo aj po celý deň Vianoc. Mohol som aspoň na Vianoce urobiť výnimku. Ale už výnimky nerobím.

Pri stole nastalo trápne ticho, ktoré hodilo záchranné koleso myšlienkam, čo som chcel utopiť. Deň pred Vianocami som sa rozišiel s mojou priateľkou. Veľmi ju ľúbim a depresia z rozchodu nepridáva tú správnu atmosféru k týmto sviatkom.
Hovoríte si, že niečo tu nesedí? Prečo som sa rozišiel s priateľkou, keď ju tak ľúbim?
Dali sme si darčeky. Možno všetko vyzeralo vporiadku, ale ja som nemal náladu. Nemal som si s ňou čo povedať. Čas čo som s ňou v ten “náš Vianočný deň” strávil bol z väčšej časti udusený kinom. Už dlhšie ma trápi, že mi nedokáže nikdy priamo povedať “ľúbim ťa”. Vyznania v SMS a v mailoch sa podľa mňa nerátajú, nie sú dostatočne úprimné. Nabral som odvahu a spýtal sa jej to priamo, ako už niekoľkýkrát, ale možno som bol tentoraz akosi naliehavejší.
“Lienka, prečo mi nevieš povedať že ma ľúbiš? Podľa mňa keby si ma ľúbila, tak mi to povieš.”
A ona opäť začala s tým svojím. Lienka taká nie je, Lienka to nedokáže povedať. Spýtal som sa jej, či ma má rada ako kamaráta, alebo či ma naozaj ľúbi. Nakoniec sa priznala.

Nikdy ma neľúbila, vždy ma brala len ako dobrého kamaráta. Nevedela mi jednoducho povedať “nie”. (?) Poznám ju rok. Chodili sme spolu päť mesiacov…
Dáte človeku všetko zo seba, naozaj všetko, a zrazu zistíte, že vás neľúbil, aj keď ste si to mysleli. Odo mňa vyžadovala úprimnosť a ja som naozaj úprimný bol. Môže to povedať ona o sebe?

Vráťme sa však k Vianočnému stolu mojej originál rodinky.
Po večeri sme rozbalili darčeky, takže som si šiel pozrieť nové DVD U2 z Vertigo Tour 2005. Bol som na tom turné, v Poľsku, s mojou milovanou (teda vtedy sme ešte spolu nechodili). Môžem sa priznať, že som pri pozeraní plakal ako malý chlapec? Zmohla ma strašná ľútosť. Všetko mi prišlo ľúto – neopakovateľná atmosféra na koncerte, a hlavne moja Lienka.

No depresia pokračovala aj po prezretí koncertu a stále krčila tú krásu Vianoc do minichuchvalca autobusového lístka nervózneho cestujúceho. Teda mňa. Zrazu som začal pochybovať. Pochybovať o tom čo cítila, keď som ju objímal, bozkával, hladkal. Vyplynulo mi z toho jediné. Keď ma neľúbila a nepáčil som sa jej, musela to len trpieť, možno jej to bolo odporné. Robila to len preto, aby som ja mal radosť? Choré! Kruté! Neúprimné a pokrytecké!

Ako človeka rýchle znenávidíte.

Teda aspoň polovica z vašej duše. Tá polovica, ktorá vás chce ochrániť pred psychickým zrútením a utopením sa v žiali nad niekým, kto za to nestojí. Ale existuje ešte tá druhá polovica nevzdávajúca sa milovanej. Je slabšia, ale stále dýcha. Napriek tomu, že mi Lienka vlastne nenechala ani jednu krásnu spomienku na naše spoločné chvíle.
Tým nemyslím, že žiadne neboli. Jednoducho ich utlmí myšlienka na jej pretvárku. Prečo vo mne živila takú falošnú nádej? A prečo ju napriek tomu všetkému stále niekde v hĺbke tak ľúbim?
Keby si uvedomila, že ma v podstate miluje, ale sa bojí a posnažila by sa ukázať mi to, presvedčiť ma, obávam sa že by som stratil svoju hrdosť, ak mi ešte dáka pri nej zostala, a znovu by ma mala omotaného okolo prstu. A možno aj nie…

Ale Vianoce pokračovali svojimi ďalšími sviatočnými dňami. Prišiel nás pozrieť brat s rodinkou. Otec, znovu podgurážený chľastom, znovu psychicky zhadzoval mamu priamo pred nimi, znovu hádka. Proste klasika, na ktorú si neviem zvyknúť.
Kde sú Vianoce detských čias? Prídu ešte také niekedy, také, z ktorých budem mať skutočnú radosť a budem môcť aj sebe popriať “šťastné a veselé”…?